Mne sa stalo pred týždňom, že sme prišli celá family z práce... a konečne som po týždni pustila preletieť nášho Karčiho. Bol to náš šikulo , ktorý vedel rozprávať, prinášal nám radosť a veselosť. Ešte v ten večer sme sa smiali, ako ocovi nedovolil dojesť jablko, lebo mu stále naň sadal. Potom sme ho nechali pobehať ako vždy po novinách na stole, z ktorých si rád odhryzol a porobil miniguličky. Lenže máme doma aj psa - fenku. Vychovanú, ale hrozne žiarlivú. Nikdy nespravila to, čo v ten večer. Skočila po ňom. Kusla ho do krvi, Karči sa zľakol, napálil do steny a o desať sekúnd bolo po všetkom. Plakala som dlho. Plakala som, že som také niečo dopustila, že sa to nikdy nemalo stať. Nikdy. Strašne mi chýba, aj ked už máme náhradníka. Ale Karči bol len jeden.

Mishka úprimnú sústrasť:(

Človek sa večne učí na vlastných chybách...
Je mi to ľúto